Je pondelok 24.5.2010 a vo mne pomaly doznievajú dojmy zo včerajšej Klubovej výstavy. 
Prvýkrát sme mali možnosť sledovať prácu rozhodcov z materskej krajiny našich plemien. Páni Colin MacKay a Mick Howes pracovali veľmi precízne. Ja osobne som prvýkrát zažila posudzovanie, kedy je pes doslova prehmataný.

Podľa pána MacKay-a je správna stavba kostry pre poľovníckeho psa oveľa dôležitejšia ako dlhá a hustá srsť. Pri tomto spôsobe posudzovania sa zároveň ukážu niektoré povahové črty psa. 
O výstavách vo Veľkej Británii som už niečo čítala a včera pri rozhovore s Kristínou Pjatekovou, ktorá bola o práci týchto pánov najlepšie informovaná sa mi len potvrdilo, že my sa ešte máme veľa učiť. Sú krajiny, ktoré majú silnú chovateľskú základňu a na výstavách sa zúčastňuje skutočne veľké množstvo psov. 40 psov v jednej triede nie je ničím výnimočným. To si my nedokážeme ani predstaviť. Neviem síce, aké poplatky sa platia za takéto výstavy, ale ktovie ako by zareagovali naši vystavovatelia, keby ich rozhodca bez slovka vysvetlenia poslal z kruhu po dvoch „kolečkách“ preč. Keď je veľa zvierat, je z čoho vyberať. V kruhu ostanú len tie najlepšie zvieratá. Posudok však dostanú iba prvé dva psy!
Hovorila som s niektorými vystavovateľmi, ktorí boli trochu zmätení. V posudku mali takmer v superlatívoch opísané prednosti svojich zvierat, ale výsledná známka bola VD-veľmi dobrý.
Ako hovorí výstavný poriadok: „Veľmi dobrá – môže byť priznaná len psovi, ktorý musí mať vlastnosti popísané v štandarde, jeho proporcie musia byť vyvážené a musí byť vo veľmi dobrej kondícii. Drobné chyby sa dajú odpustiť, nesmú byť ale morfologické. Táto známka sa môže priznať len vysokokvalitnému jedincovi.“
V našich končinách sme zvyknutí na Výbornú a tituly. Hodnotenie VD je považované za niečo ponižujúce. Neviem kde to začalo, ale je to nezdravý názor. Ak má väčšina vystavených zvierat ocenenie Výborný, tak buď máme fantasticky kvalitné zvieratá alebo málo prísnych rozhodcov. Ako to už býva, pravda bude uprostred. Niekedy stačí s miestnym šampiónom zájsť na výstavu do inej krajiny. 
Neviem aký dojem mali zahraniční rozhodcovia celkovo z našich zvierat. Zaujímalo by ma to. A vôbec, čo si tak myslia o našich vystavovateľoch?
Verím, že naše klubové výstavy a akcie sa aj vďaka podobným smelým krokom organizátorov dostanú do povedomia chovateľskej a laickej verejnosti.
Na záver ďakujem organizátorom, že „vybavili“ krásne slnečné počasie.

Alena Mikulinová