Po viacerých rozhovoroch s ľuďmi o našich pozvaných anglických rozhodcoch som sa rozhodla spísať pár postrehov a informácií, ktoré si ešte z toho nabitého víkendu pamätám. Mala som to šťastie, že sme sa po výstave venovali obidvom rozhodcom a posedeli s nimi do večera a p. Howesa sme v pondelok doobeda sprevádzali po Bratislave. Celý čas sme samozrejme využili na rozhovory o psoch, chove a výstavách u nás a vo Veľkej Británii.
V tomto článku zrejme načnem veľa tém, z ktorých každá by si zaslúžila samostatné spracovanie. Prosím, neberte veci tu napísané ako nekritické prijímanie všetkého zo zahraničia. Mojim cieľom je poskytnúť aspoň časť informácií čo som sa dozvedela ďalej, aby sme mali čo najviac vedomostí o tom ako to chodí v okolitom svete. Niečo možno poučí, niečo zaujme, niečo pobaví, niečo rozhorčí ...
Mr. Colin „Jock“ MacKay
Obaja rozhodcovia, p. Mick Howes aj p. Colin „Jock“ MacKay sú kvalifikovaní rozhodcovia pre celú „gundog group“ (poľovné plemená). Veľká Británia nie je začlenená pod FCI, kynológiu tam riadi Kennel Club (KC), majú odlišné členenie skupín psov a odlišný systém organizácie výstav.
Aby rozhodca mohol posudzovať jednotlivé plemeno na Championship show a zadávať titul CC (niečo ako najlepší pes a suka výstavy), musí mať odposudzovaných (na nižšom stupni výstav) niekoľko stoviek jedincov z plemena, na ktoré aprobuje. P. MacKay hovoril, že kým získal aprobáciu napr. na zlatých retrieverov, posúdil ich cez 1200. Ťažko predstaviteľné v našich podmienkach, že? Nie je nezvyklé, že počas jedného dňa na výstave posúdi aj 200 pointrov a v triede môže mať aj 40 jedincov. Koľko jedincov nastupuje u nás na medzinárodnej výstave? V posledných rokoch sa cez 10 kusov dostanú azda len írski setri (niekedy aj 5 je dobré číslo), a aj to celé plemeno, nie len trieda. A ostatných ani toľko nie.
Vo Veľkej Británii v takej silnej konkurencii získať CC (čítaj sí –sí, hovorovo „ticket“, čítaj tikit) nie je jednoduché. Získať tri a tým titul výstavného šampióna, to už je niečo. Obaja naši pozvaní rozhodcovia odchovali vo svojich chovateľských staniciach (Woodglade, Medogold) za vyše tridsať rokov nie málo šampiónov. Chovateľská stanica p. Howesa Medogold bola za posledných 10 rokov niekoľkokrát top chovateľskou stanicou roku, získali aj viac ďalších prestížnych ocenení v rámci klubu.
Mr. Mick Howes, Mgr. Jana Janek
Pri hodnotení našich psov na výstave si obaja asi najviac všímali pohyb psov a vyváženosť v kostre a pohlavnom výraze. U pointrov sa vyskytlo viac jedincov príliš vysokých, p. Howes neposúdil kriticky výšku ako takú, ale disproporciu vzniknutú výškou vzhľadom na dĺžku tela. Pri írskych setroch sa p. Howesovi páčila väčšina predvedených jedincov. Kvalita írskych setrov vo Veľkej Británii išla údajne za posledné roky dolu a sám by si vraj radšej vzal šteňa z niektorých maďarských odchovov, ktoré sú na dobrej úrovni. U gordon setrov sa p. MacKayovi nepozdávali suky samčieho typu, s ťažšími hlavami. Pre neho bol základom pohyb, pretože len pes, ktorého kostra je v úplnom poriadku sa môže pohybovať správne a naopak, keď sa pes hýbe s ľahkosťou, ale dôrazom, priestranne, s dobrým nosením hlavy a chvosta, aj jeho konštrukcia tela musí byť správna. A naozaj pri psoch, ktorým vytkol nedostatky v uhlení končatín alebo stavbe prednej alebo zadnej časti tela, mal väčšinou pripomienky aj k pohybu. Obidvaja sa vyjadrili, že nemajú radi ak vystavovatelia príliš škrtia a zdvíhajú psa. S týmto názorom som sa stretla aj u belgickej rozhodkyne tohto roku v Brne, keď vyslovene vyžadovala uvoľnené vodítko, aby sa pes pohyboval prirodzene.
Z našich rozhovorov vyplynulo, že v Spojenom kráľovstve sa najviac v chove využíva líniová plemenitba. Len tak sa podľa nich dá trvalo udržať vyrovnanosť v kvalite chovu a nie striedanie veľmi dobrých s veľmi zlými jedincami. Pri výbere krycieho psa nepozerajú len na jeho získané tituly, ale hlavne na to, čo je za ním. Nemusí to byť naj- pes, ale pes, ktorý svoje kvality vie preniesť na potomstvo. Tak dosahujú vyrovnanosť v type po celé roky bez klesajúcej kvality. My sme vzhľadom na malé množstvo jedincov odkázaní na neustály import psov, keďže naše psi sú často príliš príbuzné. Vytvoriť si vlastnú líniu, ktorá bude niesť znaky plemena, ktoré chovateľ preferuje trvá vraj cez 10 rokov a potom volí na krytie psa z vlastnej línie a každú štvrtú štvrtú generáciu ide kryť mimo líniu, ale psom, ktorého predkov dôkladne pozná a ktorý jeho vlastnú líniu vhodne doplní, nie rozhodí.
Zaujímavé pre mňa bolo zistenie, že v rámci chovu (hovorili o chove pointrov) nie je u nich povinné vyšetrenie bedrových kĺbov. Napriek tomu tí, ktorí dajú svojho psa zröntgenovať väčšinou dosahujú hodnoty preložené do našej stupnice 0-1. Čiže stav populácie musí byť veľmi dobrý, napriek tomu, že neprijali žiadne reštrikčné obmedzenia. Možno vzhľadom na prirodzený výber, kedy sa zodpovedný chovateľ snaží nájsť najlepšie spojenie pre svoju suku a má omnoho väčší výber nie je nevyhnutná. Rovnako aj psi s horšou displáziou možno nie sú schopní bezchybného pohybu alebo dlhšej práce a to ich samovoľne odsúva bokom v chove ... ktovie? Táto otázka by si možno zaslúžila hlbšie štúdium, že ako to je a čím to bude.
Rozdelenie výstavných a pracovných línií je v Anglicku realitou veľmi dlho. Psi z pracovných línií sa väčšinou zúčastňujú len klubových výstav, ev. Cruft´s výstavy, kde sú pre nich otvorené špeciálne field trial (pracovné) triedy. Na klasickej výstave nemajú veľa šancí uspieť. Napriek tomu psi z výstavných línií sa zúčastňujú aj pracovných akcií - field trialov (u nich neexistujú tie typy skúšok, ktoré sú preferované u nás). Kennel Club prijal zmenu pravidiel a v budúcnosti bude môcť titul plného šampióna získať len pes, ktorý bude mať absolvovanú aj pracovnú skúšku. Neviem ako pri setroch (kvôli srsti), ale pri pointroch najskôr pri psovi začnú s výstavnou kariérou. Neskoršie pracovné zaťaženie im totiž často spôsobí príliš široké predky a voľnejšie lakte ako je žiadúce pre výstavného psa. Napriek tomu, že Woodglade chová psi výstavného typu, vo svojom fotoaparáte mi p. MacKay ukázal fotku svojho pointra a vyžly, z ktorých jeden ukážkovo vystavoval a druhý bez zaváhania priznával (nepamätám sa ktorý čo).
P. MacKaya veľmi prekvapilo, keď sme mu rozprávali o našich pracovných skúškach, že väčšina disciplín je založená na aportovaní. Povedal nám: „Pointer points, setter sits, if you want someone to retrieve, buy a retriever or spaniel.“ V preklade – pointer a seter vystavujú, ak chceš aportéra, kúp si retrievera alebo španiela. Že ak už chceme využívať pracovné vlastnosti našich psov, mali by sme plne rešpektovať ich prirodzené vrodené schopnosti, kvôli ktorým boli vyšľachtení a neprerábať ich na to, čo nie sú. Zvoliť si pre svoju potrebu adekvátny typ psa. V Anglicku údajne nie sú vhodné lokality na prácu so psami, na to treba ísť vyššie, do Škótska, kde sú väčšie revíry a viac zveri. Pointri a setri sú využívaní len na prácu na pernatej zveri, na srstnatú sa nevyužívajú. Aj z toho zrejme pramení field trialová požiadavka ignorovať srstnatú zver počas práce.
Veľmi ma potešilo, keď mi p. Howes na moju otázku čím kŕmi svojich psov odpovedal, že surovým mäsom, držkami a prílohou. Že s granulami, z ktorých niektoré sú navyše riadne predražené, nedosahujú také dobré výsledky ako s mäsom. A jedine surovým, predtým premrazeným, veď varom sa prichádza o väčšinu potrebných a užitočných látok obsiahnutých v mäse. Takto sa u nich kŕmi odjakživa, i keď je to samozrejme časovo a priestorovo (uskladnenie) náročnejšie pri väčšom množstve psov.
Bolo toho ešte veľa o čom sme debatovali, ale na všetko si už ani nespomínam a toľko priestoru ani nemám. Ak máte otázky, nech sa páči, fórum je k dispozícii alebo súkromne na môj mail. Rada odpoviem. Škoda len, že tá jazyková bariéra nie je menšia, aby sa každý mohol popýtať sám na veci, ktoré ho zaujímajú. Pretože s kým sa psíčkar lepšie porozpráva ako s iným psíčkarom, že?
Kristína Pjateková