Všeobecne sa predpokladá, že k predkom írskych setrov patria červeno a oranžova sfarbení španiely z Bretónska, červeno-biely írsky španiel a tiež červeno-biely waleský springeršpaniel.

Írsky červeno-biely seter sa nasadzoval najmä pri love snehulí horských v rozsiahlych močarinách západného Írska. Poľovníci v slabo osvetlenej jesenne sfarbenej krajine ľahšie rozoznali psov podľa veľkých bielych škvŕn na srsti.

V 18. storočí choval írske červenobiele setre celý rad významných írskych rodín. Od konca 19. storačia však tieto psy postupne upadali do zabudnutia. Príležitostne sa vyskytli zobrazené na olejomaľbách a erboch z uvedeného obdobia alebo ešte z dávnejších čias. Preto je pravdepodobné, že z počiatku sa chovali prevažne červeno-biele psy. Pokiaľ neprišli do módy červené psy, teda dlhú dobu boli typickými predstaviteľmi írskeho setra. Priaznivcom červeno-bielych psov sa s veľkým nasadením síl podarilo v sedemdesiatych rokoch minulého storočia takmer vymierajúce plemeno znova oživiť. V roku 1944 vznikol za účelom opatery tohto plemena nový klub a od roku 1970 vyvíja na tomto úsilie aj British Kennel Club.

Medzinárodná kynologická federácia (FCI) uznala 10. apríla 1989 „írskeho červeno-bieleho setra“ ako samostatné plemeno. Od írskych červených setrov, ktorých predkami boli tiež červeno-biele psy, sa vzhľadovo odlišujú kratším a silnejším telom, ako aj podstatne menším množstvom dlhej srsti a menej bujným osrstením.